Chorí zo Slovenska v tomto roku od 10.- do 18. septembra už jedenásty krát putovali spoločne vlakom do Lúrd. Tieto púte organizuje Rodina Nepoškvrnenej pri Kongregácii Milosrdných sestier sv. Vincenta – Satmárok v spolupráci so železničnými spoločnosťami SR.
Lurdy. Mnohým to možno nič nehovorí, ale pre tých, ktorí toto mariánske pútnické miesto čo len jediný raz navštívili, ostávajú Lurdy niečím úžasným.
Lurdy boli do roku 1858 neznámym francúzskym mestečkom. Čo ich urobilo slávnym? Všetko sa to začalo 11. februára 1858. Vtedy sa prvýkrát v Massabielskej jaskyni v Lurdoch chudobnému 14-ročnému dievčaťu, Bernadete Soubirousovej, zjavila Matka Božia. Pri jednom zo zjavení sa objavil prameň. Voda z tohto prameňa sa stala akoby magnetom pre veriacich i neveriacich a najmä pre chorých, ktorých tu na základe výzvy Panny Márie začali privádzať. V priebehu viac ako 150 rokov došlo k mnohým mimoriadnym uzdraveniam. Okrem telesných uzdravení je oveľa viac „uzdravení“, ktoré lekárska veda neskúma – uzdravení duchovných. Tí, ktorí v Lurdoch boli, môžu dosvedčiť, že práve tam našli silu prijať svoju chorobu, našli zmysel svojho života, naplnil ich pokoj a radosť, aj napriek tomu, že ich zdravotný stav sa nezlepšil.
Každá z tých našich jedenástich pútí bola trochu iná. Aká bola tohoročná púť? Bola to púť naplnená mimoriadnym pokojom. Napriek tomu, že sme boli zo všetkých kútov Slovenska, už v priebehu cesty sme vytvorili jednu úžasnú rodinu. Určite sa každý z účastníkov púte bude usilovať o to, aby pokoj a radosť, ktorú tam získal, šíril vo svojom okolí.
Púte sa zúčastnilo 586 pútnikov, z toho 36 chorých na vozíčkoch, 60 pútnikov chodiacich za pomoci barlí alebo paličky – títo používali v Lurdoch veľký modrý vozík, 23 zrakovo postihnutých, mnohí pútnici mali vážne zdravotné ochorenie, hoci to navonok nebolo ani vidieť. Medzi pútnikmi bolo 10 ťažko postihnutých detí. Púť bola zvláštna aj tým, že sa jej zúčastnili traja otcovia biskupi – Mons. Stanislav Solárik, Mons. Tomáš Galis a Mons. Josef Kajnek z ČR. Doteraz s nami putoval vždy iba jeden biskup. Púte sa zúčastnilo aj 16 kňazov, 11 lekárov, zdravotné sestry, ošetrovatelia, dobrovoľníci, 50 rehoľných sestier satmárok pre službu pútnikom a samozrejme nechýbali ani tí, bez ktorých by vlak nemohol byť ani vypravený – naši železničiari, tých bolo 28.
Rok 2008 sa slávil ako Jubilejný rok zjavení (150. výročie) a v tomto roku sa v Lurdoch slávi Rok sv. Bernadety. Mons. Jacques Perrier, biskup z Tarbes-Lúrd na tento rok ponúkol pútnikom možnosť kráčať po stopách sv. Bernadety. Vyznačil štyri pastoračné témy, ktoré zároveň vyjadrujú duchovnú cestu sv. Bernadety: 1. Hľadanie vlastného povolania a plnenie Božej vôle; 2. Eucharistia; 3. Služba; 4. Život v Cirkvi, vo farnosti a v rodine.
Možno si mnohí z tých, ktorí budú čítať tieto riadky povzdychnú: „Keby som tak aj ja mohol( a), prejsť touto Bernadetinou cestou! Na to, aby sme ňou mohli kráčať, nemusíme putovať až do Lúrd. Hľadanie vlastného povolania, hľadanie svojho miesta v živote a v spoločnosti, či sme zdraví alebo chorí, je úlohou na celý život. Máme svoje plány, svoje predstavy a odrazu je tu choroba. Čo teraz? Hodíme flintu do žita? Čo by sme tým dosiahli? Aj Bernadeta mala svoje túžby. Stala sa rehoľnou sestrou v kongregácii, ktorá sa venovala ošetrovaniu chorých a aj ona sa chcela venovať tejto službe. Pre svoju chorobu však po čase miesto toho, aby ošetrovala, musela sa dať ošetrovať ona. Dokázala však povedať Bohu svoje áno. Silu k tomu čerpala v modlitbe a v prijímaní Eucharistie. V celom svojom živote, či už bola zdravá alebo aj neskôr ako chorá, vždy našla spôsob, ako slúžiť iným. Služba má mnohoraké podoby. Môže byť ňou aj príklad trpezlivého znášania choroby, úsmev, milé slovo, ochota vypočuť druhého... A to je zároveň aj náš „vklad“ do spoločenstva, v ktorom žijeme.
Chorí, najmä vozičkári, majú v Lurdoch, či už je to pri slávení svätej omše, pri eucharistickom i sviečkovom sprievode, pri kúpaní v lurdskej vode, jednoducho všade prednosť. Napriek tomu, že sa tu stretávajú ľudia zo všetkých kútov sveta, nie je problém dorozumieť sa, hoci by ste okrem svojej rodnej reči neovládali žiaden cudzí jazyk, pretože spoločnou rečou je tu „láska“. Denne sa jej môžeme učiť, denne sa v nej môžeme zdokonaľovať. Je potrebná nielen v Lurdoch, ale aj v našich rodinách, v našich mestách a dedinách, na našom Slovensku.V Lurdoch sme pamätali na všetkých chorých a trpiacich, na známych i neznámych, pretože všetci sú naši bratia a sestry.Sr. M. Alžbeta Lukasová