Casopis Vozickar

Chodiť som začal až v dvadsiatich mesiacoch

Volám sa Christiánko Kunovský. Narodil som sa 22.12.1997 v Topoľčanoch. Na svet sa mi akosi nechcelo a preto mojej mamke pôrod museli vyvolať. Po niekoľko hodinovom ťažkom pôrode som uzrel svetlo sveta. Mal som 2800 gramov a 49 cm.

Nedokázal som sám dýchať a na istý čas sa mojim prechodným domovom stalo priesvitné čudo "inkubátor". To by nebol až taký problém, väčším problémom bolo moje srdiečko a dýchanie. Všetkým som ukázal, že som veľký bojovník. O niekoľko týždňov som sa mal hlásiť na neurológii a kardiológii. Akosi som stále nepriberal a mamka so mnou zostala opäť v nemocnici. Pichali mi veľmi bolestivé injekcie. Mamka sa veľmi o mňa bála. Stále plakala. Na kardiológii mi zistili vadu na srdiečku a tak sme museli pravidelne chodiť na EKG. Pomaličky som rástol a priberal. Môj motorický vývoj bol oneskorený. Keď som mal tri mesiace ešte stále som nedokázal udržať hlavičku. V desiatich mesiacoch som ešte nesedel. Chodiť som začal až v dvadsiatich mesiacoch. Začal som cvičiť čo bolo pre mňa veľmi bolestivé. Nasledovali časté hospitalizácie v nemocnici, hlavne kvôli môjmuvyprázdňovaniu. Dlho som bojoval so stravovaním. Všetko muselo byť rozmixované a ak tam bola malá hrudka všetko som vyvrátil. Veľmi často bývam dodnes chorý. Moja mamka míňa nemalé peniaze na lieky a vitamíny pre mňa. Keď som mal tri roky diagnostikovali mi autizmus. Nerozprával som a nevšímal som si okolie okolo seba. Dodnes mi chýba očný kontakt. Moju mamku veľmi ľúbim. Jej jedinej to viem dať najavo. Keď som mal päť rokov, môj ocko od nás odišiel. Moja mamka ostala na mňa sama. Nemala nikoho o koho by sa mohla oprieť, pretože vyrastala v detskom domove. Prežívala so mnou ťažké obdobie, hlavne kvôli financiám. Neraz si poplakala. Môj otec; sa dodnes o mňa nezaujíma. Keď som mal sedem rokov nastúpil som do prvej triedy pre žiakov s autizmom. Tam som stretol úžasného pána učiteľa, ktorému som začal dôverovať. Chodil k nám domov. Brával si ma k sebe. Venoval sa mi. Moja mamka bola z toho veľmi nadšená. Bola mu za to veľmi vďačná.

Ten pán učiteľ je dnes mojim novým ockom, nemá to ľahké, pretože má veľmi poškodený zrak. Hrozí mu slepota. Všetci veríme, že sa tak nestane. Dnes už mám jedenásť rokov. Vytvoril som si svoju vlastnú reč, ktorej rozumejú len moji najbližší. Naučil som sa čítať a matematika mi ide celkom dobre. Veľmi ma baví aj práca s počítačom. Viem už aj sám plávať pomocou kolesa. Možno pre niekoho banalita, no pre mňa znamenajú tieto drobnosti veľa. Chcem Vás poprosiť o finančný príspevok na kúpu dioptrických okuliarov. Veľmi by som potreboval nové okuliare. Nemôžem za to, ale nové okuliare som si celé dohrýzol a nove okuliare stoja okolo 100 €. Mamka mi hovorila, že mi musí kúpiť nové, no viem že je to pre ňu finančne nedostupne. Viem, že je to so mnou veľmi finančne náročné, preto Vás prosím, aby ste pomohli finančne mojej mamke.

Ďakujem
Christián Kunovský
Kontakt: 0902658830


Otcov Dom Michal Babeľa Nová rubrika? Christián Kunovský Titulná stránka	Chodiť som začal až v dvadsiatich mesiacoch Volám sa Christiánko Kunovský. Narodil som sa 22.12.1997 v Topoľčanoch. Na svet sa mi akosi nechcelo a preto mojej mamke pôrod museli vyvolať. Po niekoľko hodinovom ťažkom pôrode som uzrel svetlo sveta. Mal som 2800 gramov a 49 cm. Nedokázal som sám dýchať a na istý čas sa mojim prechodným domovom stalo priesvitné čudo "inkubátor". To by nebol až taký problém, väčším problémom bolo moje srdiečko a dýchanie. Všetkým som ukázal, že som veľký bojovník. O niekoľko týždňov som sa mal hlásiť na neurológii a kardiológii. Akosi som stále nepriberal a mamka so mnou zostala opäť v nemocnici. Pichali mi veľmi bolestivé injekcie. Mamka sa veľmi o mňa bála. Stále plakala. Na kardiológii mi zistili vadu na srdiečku a tak sme museli pravidelne chodiť na EKG. Pomaličky som rástol a priberal. Môj motorický vývoj bol oneskorený. Keď som mal tri mesiace ešte stále som nedokázal udržať hlavičku. V desiatich mesiacoch som ešte nesedel. Chodiť som začal až v dvadsiatich mesiacoch. Začal som cvičiť čo bolo pre mňa veľmi bolestivé. Nasledovali časté hospitalizácie v nemocnici, hlavne kvôli môjmuvyprázdňovaniu. Dlho som bojoval so stravovaním. Všetko muselo byť rozmixované a ak tam bola malá hrudka všetko som vyvrátil. Veľmi často bývam dodnes chorý. Moja mamka míňa nemalé peniaze na lieky a vitamíny pre mňa. Keď som mal tri roky diagnostikovali mi autizmus. Nerozprával som a nevšímal som si okolie okolo seba. Dodnes mi chýba očný kontakt. Moju mamku veľmi ľúbim. Jej jedinej to viem dať najavo. Keď som mal päť rokov, môj ocko od nás odišiel. Moja mamka ostala na mňa sama. Nemala nikoho o koho by sa mohla oprieť, pretože vyrastala v detskom domove. Prežívala so mnou ťažké obdobie, hlavne kvôli financiám. Neraz si poplakala. Môj otec; sa dodnes o mňa nezaujíma. Keď som mal sedem rokov nastúpil som do prvej triedy pre žiakov s autizmom. Tam som stretol úžasného pána učiteľa, ktorému som začal dôverovať. Chodil k nám domov. Brával si ma k sebe. Venoval sa mi. Moja mamka bola z toho veľmi nadšená. Bola mu za to veľmi vďačná. Ten pán učiteľ je dnes mojim novým ockom, nemá to ľahké, pretože má veľmi poškodený zrak. Hrozí mu slepota. Všetci veríme, že sa tak nestane. Dnes už mám jedenásť rokov. Vytvoril som si svoju vlastnú reč, ktorej rozumejú len moji najbližší. Naučil som sa čítať a matematika mi ide celkom dobre. Veľmi ma baví aj práca s počítačom. Viem už aj sám plávať pomocou kolesa. Možno pre niekoho banalita, no pre mňa znamenajú tieto drobnosti veľa. Chcem Vás poprosiť o finančný príspevok na kúpu dioptrických okuliarov. Veľmi by som potreboval nové okuliare. Nemôžem za to, ale nové okuliare som si celé dohrýzol a nove okuliare stoja okolo 100 €. Mamka mi hovorila, že mi musí kúpiť nové, no viem že je to pre ňu finančne nedostupne. Viem, že je to so mnou veľmi finančne náročné, preto Vás prosím, aby ste pomohli finančne mojej mamke. Ďakujem Christián Kunovský Kontakt: 0902658830