Náš život plný bariér

Život nás telesne postihnutých je vlastne veľmi unikátny. Čokoľvek robíme musíme si zvážiť akým spôsobom dosiahneme vytýčený cieľ. Sú to teda bariéry, ktoré musíme prekonávať, ak chceme dôstojne žiť.

Ja delím bariéry na technické, sociálne a psychické.

Technické sú často viditeľné na prvý pohľad. V prvom rade sú to schody, chodníky, zaparkované autá na chodníkoch, kde neprejde ani detský kočík. Autobusy s pohyblivou plošinou síce už jazdia, no stále nie všetci vodiči autobusov sú ochotní ju aj použiť. Budú vás odhovárať, aby ste necestovali s vozíkom, lebo čo ak nepôjde naspäť, lebo pokazí autobus. Taxikári sa sťažujú, že nemajú dosť práce. Ale skúste si zavolať taxík s tým, že potrebujete prevoz vozíkom. Ak sa to podarí je to náhoda. To nehovorím o prevoze s elektrickým vozíčkom. Parkovanie je kapitola sama o sebe. Naše značky a preukazy neuznávajú súkromné parkoviská. (Teda nájdu sa aj výnimky) Nemocnice parkoviská dali do prenájmu súkromníkom a tak napr. vo Vojenskej nemocnici žiadali (??) 1 Euro, hoci sme len boli ne odber krvi, čo trvalo asi 10 minút.

Do zdravotného strediska sa dá dostať len po schodoch. Keď je tam len jeden schod, ale tam je. Lekári spravidla ordinujú na poschodí a tak ak zdravotné stredisko nemá pohyblivú plošinu máme riadny problém. WC pre vozičkárov tu samozrejme nie je, veď načo, keď sa sem nemôžu dopraviť. Žiaľ ani v mnohých nemocniciach WC pre vozičkárov nie je, alebo je označené úplne normálne WC značkou pre vozičkárov, aby vyhoveli zákonu.

Naopak v obchodných domoch, v mnohých reštauráciách a obchodoch rýchleho občerstvenia sa takéto WC nachádza a je vždy čisté. Máme problémy s nakupovaním, často sú pred regálmi postavené krabice s nevyloženým tovarom. Tovar sa nachádza pre nás vysoko. Dobrí ľudia sa vždy nájdu a pomôžu nám. Nevýhoda je tá, že musíme presne vedieť čo potrebujeme. Zdravý človek si vyberie tovar, prečíta či je to presne to čo potrebuje a ak nie tovar vráti do regálu. My toľko „pokusov“ nemáme. Pre nás je to veľmi namáhavé.

Práca v domácnosti vyžaduje od nás vynaliezavosť, trpezlivosť, usilovnosť a odhadnúť situáciu.

Do sociálnej oblasti si ja zaraďujem hlavne možnosť štúdia, ktorú máme všetci. Našťastie sme schopní v tejto oblasti úplne konkurovať zdravým ľuďom. O tom svedčí aj to že medzi nami sú šikovní remeselníci, maturanti rôznych škôl, inžinieri, lekári, právnici a rôzne iné profesie. Tu sa vozičkár nezaobíde bez pomoci spolužiakov, pretože väčšina škôl má schody. Ostáva len dúfať, že si aj tieto inštitúcie uvedomia povinnosť mať bezbariérový prístup. To sa týka aj základných škôl. Po doštudovaní nastáva celoživotný problém a to je zamestnanie. Každý z nás by sa najradšej uplatnil v zamestnaní, ktoré by využilo jeho vedomosti. No žiaľ často počujeme odpoveď, že zdraví nemajú kde robiť, alebo to, že by som musel prerobiť interiér. Hoci nám stačí stôl s počítačom a telefónom. Zamestnávatelia si myslia, že budeme často chýbať, chorľavieť a budú mať len problémy.

Stretla som sa s názorom, že ak nedáte výpoveď, dám vám takú prácu čo určite nezvládnete a dostanete výpoveď za neschopnosť. Neviem si predstaviť človeka, ktorý si vie vážiť prácu viac, ako my. No často nám ostáva len nádej, obrátiť sa na známeho, alebo niekoho z rodiny kto podniká, že nás zamestná.

Ďalším problémom je bývanie. Dostať sa k bytu, čo je často podmienkou na založenie rodiny, je priam nemožné. Možno by nás mali brať ako menšinu a tak by sme mohli využívať nejaké tie fondy. Otázne je, či za pár rokov nebudú patriť do menšiny tí, ktorí sú teraz akože zdraví. To som nespomenula naše stravovanie, hygienu, problémy s obliekaním, obúvaním, a pohybovaním sa. Je rozdiel, či sme sa narodili postihnutí, alebo sme sa nimi stali v dôsledku nejakej udalosti. My teda aj ja si svoje postihnutie neuvedomujem. Hoci som na vozíku. Vnímam ho hlavne vtedy, keď sa pozriem do zrkadla a rozmýšľam ako choroba dokáže človeka pokriviť. Je to daň za chorobu. Tí, ktorí sa stali postihnutými počas života to majú ťažšie. Kladú si otázky ako sa to mohlo stať, prečo práve ja. Problém je hlavne vtedy, keď nemajú dobré zázemie a nemôžu ďalej pokračovať v štúdiu, alebo v práci, ktorú vykonávali doteraz. Musia sa s tým všetkým vyrovnať a vlastne často začať od začiatku.

Snažila som sa obsiahnuť tie najdôležitejšie bariéry, ktoré máme v našom živote. Určite nie sú všetky, s ktorými sa stretávame. Nespomenula som financie, kde často po zaplatení nájomného a inkasa nám ostáva tak 100 Euro na mesiac na lieky a stravu. Mnohým ani toľko.

Vidím možnosť zriadenia penziónov pre postihnutých v dôchodkovom veku, niečo na spôsob garzónky s logiou malým kuchynským kútom, kúpeľňou a záchodom. Neviem, že by u nás takýto spôsob dožitia postihnutých existoval a bol finančne prispôsobený našim dôchodkom. No viem určite, že máme veľké schopnosti lepšie odhadnúť situácie, sme usilovní, dôslední, sme zvyknutí si dať pred seba ciele, ktoré môžeme a musíme dosiahnuť, sme cieľavedomí, vieme si lepšie rozvrhnúť prácu a určite máme väčšie pozorovacie schopnosti ako zdraví ľudia. Toto všetko totiž potrebujeme k nášmu životu.

Mária Jurkovičová, Bratislava